Podľa vzoru srdce sa skloňujú podstatné mená stredného rodu zakončené v nominatíve jednotného čísla na ‑e. Patria sem:

• zdrobneniny na ‑ce, napr.: slovce (slovo + ce), drievce (drevo + ce);
• nezdrobňujúce slová zakončené na ‑ce, napr.: brdce, slnce (sln + ce), srdce;
• slová zakončené na ‑ište, napr.: učilište, Hradište. Sem patria aj inoslovanské názvy zakončené na ‑e, napr.: Uherské Hradiště – Uherského Hradišťa, Bjele Polje – Bjelého Polja, Gorodišče – Gorodišča;
• ostatné slová stredného rodu zakončené na ‑e, napr.: lože, more, oje, pole. Sem patria aj slová ako líce, plece, vrece (Tieto slová zakončené na ‑ce nie sú vytvorené príponou ‑ce, ale zo slovotvorného hľadiska majú tvar koreň + e, napr.: líc + e.);
• zodpovedajúce pomnožné podstatné mená, napr.: dvercia, pľúca, prsia, Hlivištia.

Genitív množného čísla má tieto tvary:

1. Nulová pádová prípona a zdĺženie kmeňovej hlásky, ak nie je dlhá. Zdlžovať sa môžu tieto hlásky: e – ie, i – í, l – ĺ, r – ŕ. Takto sa tvorí genitív:

• pri slovách, ktoré majú pred zakončením ‑e jednu spoluhlásku, napr.: líce – líc, plece – pliec, pľúca – pľúc, prsia – pŕs (slabikové r/l sa nepočíta ako spoluhláska), vrece – vriec;
• pri slovách na ‑ce, ktoré sa nepociťujú ako zdrobneniny a majú zakončenie slabičné l alebo r + spoluhláska + prípona ‑ce, napr.: brdce (br + d + ce) – bŕdc, slnce – sĺnc, srdce – sŕdc;
• pri slovách zakončených na ‑iště, napr.: učilište – učilíšť.
  Posledná kmeňová slabika sa nezdlžuje po predchádzajúcej dlhej, napr.: riečište – riečišť.

2. Nulová pádová prípona a vkladná samohláska. Takto sa tvorí genitív:

• zdrobnenín na ‑ce, napr.: zrnce – zrniec (nie zŕnc, lebo slovo sa pociťuje ako zdrobnenina);
• slov vajce a citoslovce: vajce – vajec, citoslovce – citosloviec (podstatné meno slovce je zdrobnenina, ale citoslovce sa nepociťuje ako zdrobnenina).
  Podstatné mená vajce a citoslovce patria medzi slová zakončené na kombináciu samohláska + spoluhláska + ‑ce, takže nemajú slabičné l/r ako brdce, slnce atď. (pozri vyššie), a preto tvoria genitív ako zdrobneniny, hoci sa nevnímajú ako zdrobneniny.
  Vkladá sa dvojhláska ‑ie, napr.: slovce – sloviec. Po j a predchádzajúce dlhej spoluhláske sa vkladá e, napr.: vajce – vajec, drievce – drievec.

3. Pádová prípona ‑í. Majú ju tieto slová: lože – loží, more – morí, oje – ojí, pole – polí.

Skloňovanie slova oje:

Lokál jednotného čísla má na rozdiel od ruštiny príponu ‑i, teda: Idem na (koho čo) pole. – Иду на (кого что) поле. – Som na (kom čom) poli. – Я на (ком чём) поле.

Rytmický zákon sa uplatňuje vo všetkých pádoch, napr.: okience – nominatív množného čísla okienca, genitív okienec, datív okiencam, lokál o okiencach.

Podstatné meno prsia sa v inštrumentáli množného čísla často používa v nesprávnom tvare prsiami, správne: prsami.

Nové slová do vzoru srdce takmer nepribúdajú. Väčšina slov zakončených na českú príponu ‑ište sa presunula do skupiny s príponou ‑isko, napr.: riečište – riečisko. Zdrobneniny zakončené na príponu ‑ce prechádzajú do skupiny s príponou ‑ko, napr.: slovce – slovko. Ale vzor srdce je frekventovaný a väčšina jeho slov patrí do jadra slovnej zásoby.

Zdroje: Morfológia slovenského jazyka 1966, Slovenské slovníky SAV

Autor: Peter Hukel

Stiahnuť PDF verziu článku

The post Skloňovanie vzor srdce first appeared on Словацкий язык без ошибок.

Podľa vzoru dub sa skloňujú

• neživotné podstatné mená mužského rodu zakončené v nominatíve jednotného čísla na tvrdé a obojaké spoluhlásky (d, t, n, l, k, g, h, ch; p, b, m, f, v, s, z, r), napr.: sud, prst, zvon, uzol, potok, krk, glg, breh, mech, snop, kozub, strom, húf, kov, nos, voz, dvor,
• zodpovedajúce pomnožné podstatné mená, napr.: anály, dostihy, fašiangy, Kúty, preteky, zálety, zápisky, zásnuby,
• latinské a grécke podstatné mená zakončené na ‑us, ‑os, ‑es, napr.: hádes – hádesu/hádu, kapitalizmus – kapitalizmu, kozmos – kozmu, nimbus – nimbu, nónius – nónia, rádius – rádiusa/rádia, Sírius – Síriusa/Síria, rytmus – rytmu, úzus – úzu. Tieto prípony sa neodsúvajú
  • pri rozšírených podstatných menách, napr.: bambus – bambusu/bambusa, cirkus — cirkusu, hubertus – hubertusa/hubertusu, Lesbos – Lesbosu, Rodos – Rodosu, trolejbus – trolejbusu/trolejbusa, turnus – turnusu,
  • pri niektorých odborných termínoch, napr.: epos – eposu, fókus – fókusu, kolos – kolosa, papyrus – papyrusu, pátos – pátosu, týfus – týfusu, vírus — vírusu,
  • v litovských, lotyšských a iných podobných menách na -is, -ys, -us, napr.: Soldus – v Solduse, Vilnius – vo Vilniuse, Žarkamys – v Žarkamyse.

Skloňovanie zvieracích podstatných mien mužského rodu pozri vo vzore chlap.

Pohyblivá samohláska je v slovách na

• ‑íček, napr.: gombíček – gombíčka,
• ‑ok, napr.: dnešok – dneška,

a v niektorých ďalších slovách, napr.: priemysel – priemyslu, kotol – kotla, cukor – cukru, vietor – vetra, víchor – víchra, bušel – bušla, chrbát – chrbta, počet – počtu, ocot – octu, príjem – príjmu.

Pri skloňovaní sa skracuje dĺžka v slovách mráz – mrazu, vietor – vetra, kôl – kola, stôl – stola, vôl – vola, chlieb – chleba.

Neživotné podstatné mená, ktoré vznikli zo životných podstatných mien

Ťažkosti môžu spôsobovať datív, akuzatív a lokál jednotného čísla a nominatív a akuzatív množného čísla. Tieto formy sú v príkladoch zvýraznené a ukazujú, ako treba skloňovať v jednotlivých kategóriách.

1. Názvy umeleckých a vedeckých diel majú vždy životné skloňovanie vo všetkých pádoch; napr.:

2. názvy dopravných prostriedkov (lodí, vlakov) majú tiež životné skloňovanie, napr.:

3. názvy časopisov podľa osôb:

4. názvy časopisov podľa zvierat:

5. názvy hotelov, reštaurácií, hostincov podľa obyvateľských mien:

6. názvy hotelov, reštaurácií, hostincov podľa osôb alebo zvierat:

7. názvy planét:

8. názvy ostatných nebeských telies:

9. názvy súťaží, akcií a cien podľa osôb alebo zvierat:

10. mená vrchov podľa osôb:

ale:

11. mená vrchov podľa zvierat:

12. názvy dní alebo období podľa osôb:

13. názvy krajín a obcí podľa osôb majú neživotné skloňovanie, napr.: na Dolniaky, vo Washingtone, v Jure,

14. názvy podnikov, spolkov, kín a (športových) klubov:

15. šachové figúrky sa skloňujú životne:

16. detské hračky podľa osôb sa skloňujú životne v jednotnom aj množnom čísle, napr.:

Ale podstatné meno panák sa skloňuje v jednotnom čísle životne a v množnom neživotne:

17. karty a hry v karty sa skloňujú životne v jednotnom čísle a neživotne v množnom, napr.:

Aj ďalšie veci podľa osôb sa skloňujú rovnako, napr.:

18. názvy hračiek, jedál, kožušín a iných vecí súvisiacich so zvieratami sa skloňujú ako zvieracie podstatné mená (pozri vzor chlap), teda životne v jednotnom čísle a neživotne v množnom, napr.: drak/šarkan (detská hračka), železný vták (predmet zo železa zobrazujúci vtáka; lietadlo), pečený bažant (jedlo), koníček (hobby), kohútik (účes), streliť capa (povedať hlúposť), asfaltový holub (terč), (vypchatý) medveď, medveď (kožušina),

19. názvy počítačových programov podľa osôb sa skloňujú neživotne alebo životne:

Lokál jednotného čísla

má koncovku ‑u

• v slovách zakončených na ‑k, ‑g, ‑h, ‑ch, napr.: vlak – vo vlaku, glg – o glgu, prah – o prahu, mech – v mechu,
• v cudzích slovách zakončených na ‑ius, ‑eus, ak sa ‑us odsúva, napr.: rádius – o rádiu, Pireus – v Pireu. Ak sa neodsúva, lokál je pravidelný, napr.: rádius – o rádiuse.

Koncovky ‑i po ‑r, ‑l sa rozoberajú v samostatnom článku.

Genitív množného čísla

Vlastné pomnožné podstatné mená majú väčšinou nulovú pádovú príponu a posledná kmeňová slabika sa zdlžuje.

Sem patria hlavne slová zakončené na

• ‑any. Kmeňová samohláska ‑a sa v genitíve zdlžuje na ‑ia, napr.: Slovany – Slovian. V slovách zakončených na ‑kany, ‑jany sa a zdlžuje na ‑á, napr.: Trakany – Trakán, Vojany – Voján,
• ‑áky, napr.: Nováky – Novák, ‑iaky, napr.: Diviaky – Diviak, ‑íky, napr.: Topoľníky – Topoľník. Tu sa kmeňová samohláska nemení, lebo je už dlhá,
• ‑achy, napr.: Krompachy – Krompách. Kmeňová samohláska a sa mení na á, na ia by sa menila len po mäkkej spoluhláske, ale taký názov tu neexistuje,

a niektoré ďalšie slová, napr.: Brezolupy – Brezolúp, Bruty – Brút, obec Čechy – G. Čiech, D. Čechom, L. v Čechoch, krajina Čechy – G. Čiech, D. Čechám, L. v Čechách, Gbely – Gbiel, Rakoľuby – Rakoľúb, Prusy – Prús, Rakúsy – Rakús, Spišské Vlachy – Spišských Vlách, Žabokreky – Žabokriek. Zdlžuje sa takto: a – á, e – ie, u – ú. Po predchádzajúcej mäkkej spoluhláske sa a predlžuje na ia: Veľaty – Veliat.

Miestne názvy majú príponu ‑ov, ak sa pociťuje súvislosť s východiskovými všeobecnými podstatnými menami, napr.: Brehy – Brehov, Čakany – Čakanov, Dvory – Dvorov, Kúty – Kútov, Lazy – Lazov, Mlynčeky – Mlynčekov, Prievaly – Prievalov, Sady – Sadov, Zbehy – Zbehov.

Dlhá samohláska sa nezdlžuje, ak je dlhá (Nováky – Novák) a ak je predchádzajúca slabika dlhá (Piešťany – Piešťan).

Zo všeobecných podstatných mien má slovo čas dvojtvar v genitíve: čias/časov.

Tvar čias sa používa vo význame „doba“, napr.: za mladých čias; za dávnych čias = za dávnej doby, z čias romantizmu = z doby romantizmu. V ostatných významoch sa používa tvar časov, napr.: sústava slovesných časov, 35 percent stratových časov, zníženie rekordných časov, prehľad najlepších časov, medzičasov, nadčasov.

Skloňovanie slova raz:

Skloňovanie slova sen:

Starší spisovný jazyk mal v lokáli množného čísla príponu ‑iech, v súčasnosti sa používa len v prísloviach a porekadlách: Hriech v Uhriech, pokuta v Poľskej. — Poslal čerta v dariech. Zaužívané sú tvary pri slove trapy – rozpaky, muky: v trapiech nevedel, čo s rukami; byť, nachodiť sa v trapiech.

Starší jazyk mal v inštrumentáli množného čísla príponu ‑y, dnes sa používa len na archaizovanie. Inak sa zachováva vo výraze mrieť hlady, alebo v prísloviach a porekadlách, napr.: frajer sedmorakej krásy.

Vzor dub je produktívny a patria k nemu početné slová tvorené živými odvodzovacími príponami -ík/-ník, -ák/-iak, -ok, -ot, a mnohé slová cudzieho pôvodu.

Zdroje: Morfológia slovenského jazyka 1966, Slovenské slovníky SAV, Jazyková poradňa.sk, Jazyková poradňa ASAP, internet.

Autor: Peter Hukel

Stiahnuť PDF verziu článku

The post Skloňovanie vzor dub first appeared on Словацкий язык без ошибок.

Poznámka: po článku nasleduje vyhľadávanie tvaru genitívu množného čísla podľa nominatívu jednotného čísla.

Podľa vzoru ulica sa skloňujú:

• (všeobecné aj vlastné) podstatné mená ženského rodu zakončené v nominatíve jednotného čísla na -a s predchádzajúcou mäkkou spoluhláskou (c, č, ď, dz, dž, j, ľ, ň, š, ť, ž), napr.: knižnica, hrča, kaďa, hrádza, bagandža, šija, vrtuľa, vaňa, ríša, Kaťa, veža,
• gramaticky zodpovedajúce pomnožné podstatné mená, napr.: Bánovce, husle,
• cudzie slová zakončené na ‑ia, napr.: funkcia. Zakončenie ‑ia je v takýchto slovách hiát (dve samohlásky nasledujúce za sebou, ktoré sa vyslovujú oddelene, teda sú v rozdielnych slabikách), nie dvojhláska (dve samohlásky nasledujúce za sebou, ktoré sa vyslovujú ako jedna, teda sú v rovnakej slabike). Pred pádovými príponami teda vždy stojí krátka slabika i a nedochádza k porušeniu rytmického krátenia, lebo napr. slovo situácia sa hláskuje takto [si‑tu‑á‑ci‑a] nie [si‑tu‑á‑cia]. Podobne je to aj pri zakončení ‑ya (pozri nižšie),

Skloňovanie slov na ‑ia:

N	funkcia	funkcie
G	funkcie	funkcií
D	funkcii	funkciám
A	funkciu	funkcie
L	o funkcii	o funkciách
I	funkciou	funkciami

• cudzie slová na ‑ya, napr.: harpya [harpi‑a]. Zakončenie ‑ya je tiež hiát,

Skloňovanie slov na ‑ya:

N	harpya	harpye
G	harpye	harpyí
D	harpyi	harpyám
A	harpyu	harpye
L	o harpyi	o harpyách
I	harpyou	harpyami

• cudzie slová ako Bologna, Campagna, lebo sa tu vyslovujú mäkké spoluhlásky: [boloňa], [kampaňa].

Skloňovanie slov ako Bologna:

N	Bologna	Bologne
G	Bologne	Bologní
D	Bologni	Bologniam
A	Bolognu	Bologne
L	o Bologni	o Bologniach
I	Bolognou	Bolognami

Genitív množného čísla

V genitíve množného čísla sú tri tvary:

1. s nulovou pádovou príponou a zdĺžením poslednej kmeňovej slabiky,
2. s nulovou pádovou príponou a vkladnou hláskou,
3. s pádovou príponou ‑í.

Genitív množného čísla s nulovou pádovou príponou a zdĺžením

V genitíve množného čísla s nulovou pádovou príponou sa posledné kmeňové slabiky zdlžujú (ak už nie sú dlhé, napr.: práca – prác, pláca – plác) takto:

• kaša – káš/kaší (tvary s ‑í sa týkajú inej časti článku). Po mäkkej spoluhláske sa a zdlžuje na ia, napr.: čaša – čiaš/čaší,
• košeľa – košieľ,
• nohavice – nohavíc,
• hoľa – holí/hôľ,
• paprča – papŕč/paprčí
• onuca – onúc.

Takýto genitív množného čísla majú tieto slová s jednou spoluhláskou na konci kmeňa:

• neodvodené slová zakončené na ‑ca, napr.: práca – prác, onuca – onúc, výnimka: liace – liací,
• slová so slovotvornou príponou ‑ica, napr.: borovica – borovíc. Sem patria aj pomnožné podstatné mená nohavice – nohavíc, sypanice – sypaníc,
• táto skupina slov zakončených na -ča: papuča – papúč, ďalšie slová patriace do nej majú dvojtvary: hrča (R je tu slabikové, a preto sa slovo hrča považuje za slovo s jednou spoluhláskou pred koncovkou a; podobne aj slová paprča, mrľa.) – hŕč/hrčí, paprča – papŕč/paprčí. Pri dvojtvaroch je jedným z tvarov vždy genitív s príponou ‑í, častejší tvar sa uvádza vždy ako prvý,
• všetky slová zakončené na -uľa, napr.: bobuľa – bobúľ. Slovo guľa má dvojtvar gúľ/gulí,
• tieto slová zakončené na ‑ľa: chvíľa – chvíľ, košeľa – košieľ, míľa – míľ, nedeľa – nedieľ. Nasledujúce slová majú dvojtvary: hoľa – holí/hôľ, homoľa – homolí/homôľ, mrľa – mrlí/mŕľ,
• všetky slová zakončené na -yňa, napr.: burgyňa – burgýň, dyňa – dýň, kuchyňa – kuchýň, kolegyňa – kolegýň,
• ďalej slová skriňa – skríň, sviňa – svíň,
• slová zakončené na ‑iša/‑íša/‑ýša, napr.: abatiša – abatíš, ríša – ríš, skrýša – skrýš,
• zo slov zakončených na ‑oša slovo Krkonoše, ktoré má dvojtvar Krkonoší/Krkonôš,
• niektoré slová zakončené ‑uša (väčšina z nich má dvojtvary), napr.: barnuša – barnúš/barnuší, bystruša – bystruší/bystrúš, cifruša – cifrúš, kuša – kúš/kuší, moruša – moruší/morúš,
• niektoré slová zakončené na ‑aša (väčšina z nich má dvojtvary), napr.: čaša – čiaš/čaší, fľaša – fliaš, kaša – káš/kaší.

Posledná kmeňová slabika sa nezdlžuje po predchádzajúcej dlhej slabike, napr.: trávnica – trávnic, riečica – riečic.

Genitív množného čísla s nulovou pádovou príponou a vkladnou hláskou

Takýto genitív majú tieto slová s dvomi spoluhláskami na konci kmeňa:

• pomnožné miestne podstatné mená zakončené na kombináciu spoluhláska + ce, napr.: Bánovce – Bánoviec, Behynce – Behyniec, Medzilaborce – Medzilaboriec. Podobne tvoria genitív aj všeobecné podstatné mená dverce – dveriec a ovca – oviec,
• niektoré domáce slová zakončené na kombináciu spoluhláska + ľa. Takto zakončené slová majú zvyčajne len pádovú príponu ‑í, ale niektoré majú dvojtvar ‑í/‑ieľ. Ojedinele sa vyskytujú aj takéto slová len so zakončením ‑ieľ. Uvádzame pomerne presné zoznamy.
• Zoznam slov so zakončením ‑ieľ: fakľa – fakieľ, cigaretľa – cigaretieľ, gonfľa – gonfieľ, kravatľa – kravatieľ, sopľa – sopieľ.
• Zoznam slov s dvojtvarom ‑í/‑ieľ: drumbľa – drumblí/drumbieľ, frfľa – frflí/frfieľ, fusakľa – fusaklí/fusakieľ, hrable – hrablí/hrabieľ, hrobľa – hroblí/hrobieľ, husle – huslí/husieľ, jasle – jaslí/jasieľ, kachľa – kachlí/kachieľ, knedľa – knedlí/knedieľ, krumpľa – krumplí/krumpieľ, krakľa – kraklí/krakieľ, mašľa – mašlí/mašieľ, mufľa – muflí/mufieľ, piksľa – pikslí/piksieľ, rašpľa – rašplí/rašpieľ, ríbezľa – ríbezlí/ ríbezieľ, šabľa – šablí/šabieľ, škarnicľa – škarniclí/škarnicieľ, štafľa – štaflí/štafieľ, štangľa – štanglí/štangieľ, štrúdľa – štrúdlí/štrúdieľ, žemľa – žemlí/žemieľ.
• tieto slová zakončené na ‑ňa (majú dvojtvary): čerešňa – čerešieň/ čerešní, sukňa – sukieň/sukní, višňa – višieň/višní.

Používa sa len vkladná hláska ‑ie, aj po dlhej samohláske, napr.: Mlynárce – Mlynáriec.

Genitív množného čísla s pádovou príponou ‑í

Takýto genitív majú

• slová zakončené na:
  • ‑ďa, napr.: kaďa – kadí,
  • ‑dza, napr.: hrádza – hrádzí,
  • ‑dža, napr.: gundža – gundží,
  • ‑ja, napr.: šija – šijí,
  • ‑ťa, napr.: gate – gatí,
  • ‑ža, napr.: garniža – garniží,
• cudzie slová zakončené na hiáty ‑ia a ‑ya, napr.: redakcia – redakcií, harpya – harpyí (pozri aj tabuľky skloňovania vyššie),
• slová liace – liací, pasca – pascí,
• slová zakončené na ‑nca, napr.: minca – mincí (genitív miestnych názvov zakončených na ‑nce pozri v genitíve s vkladnou hláskou),
• slová zakončené na ‑ča, napr.: baganča – bagančí (pozri výnimky a dvojtvary v časti genitív s nulovou pádovou príponou),
• slová zakončené na ‑aľa/‑áľa, napr.: raľa – ralí, páľa – pálí,
• slová zakončené na ‑eľa, napr.: meľa – melí, trúbeľa – trúbelí (pozri výnimky v časti genitív s nulovou pádovou príponou),
• slová zakončené na ‑oľa, napr.: rehoľa – reholí (pozri dvojtvary v časti genitív s nulovou pádovou príponou),
• slová zakončené na ‑ôľa, napr.: vôľa – vôlí,
• slová zakončené na kombináciu spoluhláska + ľa, napr.: datľa – datlí, (pozri výnimky a dvojtvary v časti genitív s vkladnou hláskou),
• zo slov s inou hláskou pred ‑ľa tieto slová: guľa – gúľ/gulí, mrľa – mrlí/mŕľ (pozri aj v časti genitív s nulovou pádovou príponou),
• neodvodené slová zakončené na ‑ňa, napr.: vaňa – vaní (pozri výnimky v časti genitív s nulovou príponou),
• slová s príponou ‑ňa, napr.: hovorňa (hovor + ňa) – hovorní, (pozri dvojtvary v časti genitív s vkladnou hláskou),
• slová s príponou ‑ovňa, napr.: zborovňa – zborovní,
• slová s príponou ‑aňa, napr.: krivaňa – krivaní,
• slová zakončené na ‑ša, napr.: duša – duší (pozri výnimky a dvojtvary v časti genitív s nulovou príponou).

Pádová prípona ‑í sa neskracuje ani po dlhej slabike, napr.: vôňa – vôní.

Ostatné pády

V datíve a lokáli množného čísla sa rytmický zákon zachováva, napr.: spálňa – spálňam – o spálňach.

Slová zakončené na ‑ja majú v datíve a lokáli plurálu prípony ‑am, ‑ach, napr.: galeja – galejam – o galejach.

V cudzích slovách zakončených na hiáty ‑ia a ‑ya sa dlhé prípony nikdy neskracujú (pozri vyššie tabuľky skloňovaní), napr.: harpyí – funkciám – o situáciách.

Nepravidelné skloňovanie:

Vzor ulica je produktívny, lebo doň pribúdajú podstatné mená odvodené príponami -ňa, -ovňa, -yňa, -ica.

Vyhľadávanie genitívu množného čísla podľa zakončenia nominatívu jednotného čísla

c, č, ď, dz, dž, j, ľ, ň, š, ť, ž

ca

• slovotvorná prípona ‑ica: všetky slová zakončené na príponu ‑ica majú nulovú pádovú príponu, napr.: knižnica – knižníc, nohavice – nohavíc,
• samohláska + ‑ca: neodvodené slová zakončené na samohlásku + ‑ca majú nulovú pádovú príponu, napr.: práca – prác, výnimka: liace – liací,
• spoluhláska + ‑ca: dverce – dveriec, ovca – oviec, pasca – pascí. Pomnožné názvy majú vkladnú hlásku, napr.: Behynce – Behyniec, Medzilaborce – Medzilaboriec. Všeobecné podstatné mená zakončené na ‑nca majú príponu ‑í, napr.: minca – mincí.

‑ča: hrča – hŕč/hrčí, paprča – papŕč/paprčí, papuča – papúč. Ostatné majú len pádovú príponu ‑í, napr.: baganča – bagančí.

‑ďa: všetky slová na ‑ďa majú len pádovú príponu ‑í, napr.: Naďa – Nadí.

‑dza: všetky slová na ‑dza majú len pádovú príponu ‑í, napr.: hrádza – hrádzí.

‑dža: všetky slová na ‑dža majú len pádovú príponu ‑í, napr.: gundža – gundží.

‑ia/‑ya: všetky slová na ‑ia/‑ya majú len pádovú príponu ‑í, napr.: situácia – situácií, harpya – harpyí.

‑ja: všetky slová na ‑ja majú len pádovú príponu ‑í, napr.: kopija – kopijí.

ľa

• samohláska + ľa:
• nulovú pádovú príponu majú tieto slová: chvíľa – chvíľ, košeľa – košieľ, míľa – míľ, nedeľa – nedieľ,
• ‑uľa: všetky slová na ‑uľa majú nulovú pádovú príponu, napr.: bobuľa – bobúľ, ale slovo guľa má dvojtvar gúľ/gulí,
• nulovú pádovú príponu a pádovú príponu ‑í majú tieto slová: hoľa – holí/hôľ, homoľa – homolí/homôľ, mrľa – mrlí/mŕľ,
• spoluhláska + ľa:
• vkladnú hlásku majú tieto slová: fakľa – fakieľ, cigaretľa – cigaretieľ, gonfľa – gonfieľ, kravatľa – kravatieľ, sopľa – sopieľ,
• pádovú príponu ‑í a vkladnú hlásku majú tieto slová: drumbľa – drumblí/drumbieľ, frfľa – frflí/frfieľ, fusakľa – fusaklí/fusakieľ, hrable – hrablí/hrabieľ, hrobľa – hroblí/hrobieľ, husle – huslí/husieľ, jasle – jaslí/jasieľ, kachľa – kachlí/kachieľ, knedľa – knedlí/knedieľ, krumpľa – krumplí/krumpieľ, krakľa – kraklí/krakieľ, mašľa – mašlí/mašieľ, mufľa – muflí/mufieľ, piksľa – pikslí/piksieľ, rašpľa – rašplí/rašpieľ, ríbezľa – ríbezlí/ríbezieľ, šabľa – šablí/šabieľ, škarnicľa – škarniclí/škarnicieľ, štafľa – štaflí/štafieľ, štangľa – štanglí/štangieľ, štrúdľa – štrúdlí/štrúdieľ, žemľa – žemlí/žemieľ.

Ostatné slová zakončené ‑ľa majú len pádovú príponu ‑í, napr.: páľa – pálí, datľa – datlí.

ňa

• slovotvorná prípona ‑ňa: slová zakončené na príponu ‑ňa majú pádovú príponu ‑í, napr.: hovorňa – hovorní (hovor + ňa). Tieto slová majú dvojtvary: čerešňa – čerešieň/čerešní, sukňa – sukieň/sukní, višňa – višieň/višní,
• ‑ňa: neodvodené slová zakončené na ‑ňa majú pádovú príponu ‑í, napr.: vaňa – vaní, výnimky: skriňa – skríň, sviňa – svíň,
• slovotvorná prípona ‑aňa: slová zakončené na príponu ‑aňa majú pádovú príponu ‑í, napr.: krivaňa – krivaní,
• slovotvorná prípona ‑ovňa: slová zakončené na príponu ‑ovňa majú pádovú príponu ‑í, napr.: zborovňa – zborovní,
• zakončenie ‑yňa: slová zakončené na ‑yňa majú nulovú pádovú príponu, napr.: burgyňa – burgýň, dyňa – dýň, kuchyňa – kuchýň, kolegyňa – kolegýň, podobne aj skriňa – skríň, sviňa – svíň.

ša

• ‑aša: slová zakončené na ‑aša majú pádovú príponu ‑í, napr.: paša – paší, maša – maší. Existuje niekoľko výnimiek s nulovou pádovou príponou alebo dvojtvarom, napr.: čaša – čiaš/čaší, fľaša – fliaš, kaša – káš/kaší,
• ‑eša: slová zakončené na ‑eša majú len pádovú príponu ‑í, napr.: depeša – depeší,
• ‑iša/‑íša/‑ýša: slová zakončené na ‑iša/‑íša/‑ýša majú nulovú pádovú príponu, napr.: abatiša – abatíš, ríša – ríš, skrýša – skrýš,
• ‑oša: slová zakončené na ‑oša majú pádovú príponu ‑í, napr.: galoša – galoší. Slovo Krkonoše má dvojtvar Krkonoší/Krkonôš,
• ‑uša: slová zakončené na ‑uša majú pádovú príponu ‑í, napr.: duša – duší. Niektoré slová majú dvojtvar alebo nulovú pádovú príponu, napr.: barnuša – barnúš/barnuší, bystruša – bystruší/bystrúš, cifruša – cifrúš, kuša – kúš/kuší, moruša – moruší/morúš,
• spoluhláska + ‑ša: slová zakončené na spoluhlásku + ‑ša majú pádovú príponu ‑í, napr.: vrša – vrší.

‑ťa: všetky slová na ‑ťa majú pádovú príponu ‑í, napr.: gate – gatí.

‑ža: všetky slová na ‑ža majú pádovú príponu ‑í, napr.: garniža – garniží.

Stiahnúť PDF: Vzor ulica

Zdroje: Morfológia slovenského jazyka 1966, Slovenské slovníky SAV, internet

Autor: Peter Hukel

The post Skloňovanie vzor ulica first appeared on Словацкий язык без ошибок.

Podľa vzoru kosť sa skloňujú podstatné mená ženského rodu zakončené v nominatíve jednotného čísla na

• c, napr.: noc – noci, výnimky: obec – obce, pec – pece,
• s, napr.: hus – husi. Sem patrí aj slovo Ves – Vsi, ktoré sa už vyskytuje len v názvoch, napr.: Spišská Nová Ves – Spišskej Novej Vsi,
• v, napr.: obuv – obuvi. Sem patrí aj časť českých miestnych názvov ženského rodu – aj v slovenčine sú ženského rodu, napr.: Boleslav – Boleslavi, Břeclav – Břeclavi, Čáslav – Čáslavi, Soběslav – Soběslavi, Vratislav – Vratislavi, Zbraslav – Zbraslavi. Niekedy sa nesprávne vnímajú, akoby boli mužského rodu.
• p, napr.: otep – otepi,
• ‑osť, napr.: ľúbosť – ľúbosti. Sem patrí aj pomnožné podstatné meno vnútornosti – vnútorností,
• -sť, napr.: časť – časti, výnimky: čeľusť – čeľuste, kysť – kyste, päsť – päste,

ďalej

• slová reč – reči, seč – seči, Ľuboreč – Ľuboreči, meď – medi, beľ – beli, soľ – soli, hluš – hluši, myš – myši, voš – vši, lož – lži,
• miestne podstatné mená zakončené na ‑šť, napr.: Budapešť – Budapešti. Všeobecné podstatné mená zakončené na ‑šť sa skloňujú podľa vzoru dlaň, napr.: púšť – púšťe,
• tieto slová zakončené na ‑r: jar – jari, Sibír – Sibíri, zver – zveri,
• tieto slová zakončené na ‑ť: chuť – chuti, ortuť – ortuti, pleť – pleti, rukoväť – rukoväti, smeť – smeti, smrť – smrti, sneť – sneti, spleť – spleti, svojeť – svojeti.

Podstatné meno pamäť sa skloňuje takto:

Skloňovanie slov hrsť; hneď, tvár, myseľ a raž pozri vo vzore dlaň.

V prípone ‑ev je pohyblivé e, napr.: cirkev – cirkvi, reďkev – reďkvi. Pohyblivé e/o je aj pri niektorých iných slovách, napr.: česť – cti (z pôvodného čsti), lesť – lesti/ľsti (častejší je tvar lesti), voš – vši, lož – lži, Ves – Vsi.

Slovo nepamäť sa používa len v ustálenej konštrukcii od nepamäti. Slovo počesť sa používa len v ustálenej konštrukcii na počesť (na poctu).

Slovo cirkev má v datíve a v lokáli množného čísla nepravidelné prípony ‑ám, ‑ách: cirkvám, o cirkvách.

V inštrumentáli množného čísla je vždy prípona -ami, napr.: vecami – vecmi.

Vzor kosť ustupuje. Mnohé slová z neho prechádzajú do produktívneho vzoru dlaň. Úplne prešlo napr. slovo mlaď, čiastočne napr. slovo myseľ. Niektoré slová sa menia na podstatné mená ženského rodu zakončené na samohlásku, napr.: mrkev, ktoré dnes má tvar mrkva.

Stiahnúť PDF: Vzor kosť

Zdroje: Morfológia slovenského jazyka 1966, Slovenské slovníky SAV, internet

Autor: Peter Hukel

The post Skloňovanie vzor kosť first appeared on Словацкий язык без ошибок.

Skloňovanie vzoru dlaň:

Podľa vzoru dlaň sa skloňujú podstatné mená ženského rodu zakončené v nominatíve jednotného čísla na

• ň, napr.:báseň – básne,
• č, napr.: tlač – tlače, výnimky: reč – reči, seč – seči,
• ž, napr.: bandáž – bandáže, výnimka: lož – lži,
• ľ, napr.: byľ – byle, výnimky: beľ – beli, soľ – soli,
• ď, napr.: piaď – piade, výnimka: meď – medi,
• j, napr.: nádej – nádeje,
• š, napr.: faloš – falše, výnimky: myši – myši, voš – vši,
• m, napr.: zem – zeme,
• z, napr.: haluz – haluze,
• dz, napr.: mosadz – mosadze,

ďalej

• všeobecné podstatné mená na ‑šť, napr.: púšť – púšte. Vlastné podstatné mená zakončené na šť sa skloňujú podľa vzoru kosť, napr.: Budapešť – Budapešti,
• cudzie slová na -x; napr.: prax – praxe,
• pomnožné podstatné mená Lednické Rovne – Lednických Rovní, Stráne – Strání,
• tieto podstatné mená na ‑r: kader – kadere, neter – netere, šír – šíre,
• tieto podstatné mená na ‑ť: činovať – činovate, drobäť – drobäte, droboť – drobote, hať – hate, hrochoť – hrochote, Hrochoť – Hrochote, inovať – inovate, labuť – labute, niť – nite, obeť – obete, paruť – parute, pažiť, pečať – pečate, perepúť – perepúte, perleť – perlete, peruť – perute, pípeť – pípete, plť – plte, postať – postate, prť – prte, púť – púte, sieť – siete, sihoť – sihote, stať – state, štvrť – štvrte, trať – trate, úvrať – úvrate, vňať – vňate, záhať – záhate, žlť – žlte,
• slová obec – obce, pec – pece, čeľusť – čeľuste, kysť – kyste, päsť – päste, Provence – Provence.

Slová myseľ – mysle/mysli, tvár – tváre/tvári, hneď – hnede/hnedi, raž – raže/ raži sa v jednotnom čísle skloňujú podľa vzoru dlaň aj kosť a v množnom len podľa vzoru dlaň, teda nasledovne:

Slovo hrsť sa skloňuje takto:

Do vzoru dlaň prenikajú slová zo vzoru kosť a vznikajú aj nové slovotvornými príponami

• ‑áreň, napr.: obrazáreň,
• ‑iareň, napr.: kaviareň,
• ‑izeň, napr.: dedovizeň,
• ‑eň, napr.: hlaveň,
• ‑ež, napr.: mätež,
• ‑ač, napr.: junač.

Dnes sú najproduktívnejšie prípony ‑áreň a ‑iareň.

Pri skloňovaní je pohyblivé o v slove faloš – falše a pohyblivé e v slovách s príponami

• ‑áreň, napr.: dreváreň – drevárne,
• ‑iareň, napr.: kaviareň – kaviarne,
• ‑eň, napr.: báseň – básne,
• ‑izeň, napr.: podobizeň – podobizne.

Pohyblivé e je aj v niektorých iných slovách, napr.: osuheľ – osuhle, siheľ – sihle, myseľ – mysle/mysli.

Pádová prípona ‑í v genitíve množného čísla sa po predchádzajúcej dlhej slabike neskracuje, napr.: pieseň – piesní.

V datíve a lokáli množného čísla sa však rytmický zákon zachováva, napr.: pieseň – piesňam – o piesňach.

Slová zakončené na ‑j majú v datíve a lokáli množného čísla krátke prípony, napr.: koľaj – koľajam – o koľajach.

Slovo kader má datíve a lokáli množného čísla nepravidelné prípony ‑ám, ‑ách: kaderám – o kaderách.

Slovo roveň sa zachovalo len v ustálených spojeniach v nominatíve, genitíve a akuzatíve jednotného čísla: nie je ti roveň, nieto mu rovne, nemá sebe roveň, postaviť na roveň; Vrana vedľa vrany sadá, každý svoju roveň hľadá.

Zdroje: Morfológia slovenského jazyka 1966, Slovenské slovníky SAV

Autor: Peter Hukel

The post Skloňovanie vzoru dlaň – Склонение существительных типа "dlaň" first appeared on Словацкий язык без ошибок.

Не забываем, что речь идет о мягком виде склонения, то есть смягчение сохраняется во всех падежах, даже перед о в предложном падеже мужского рода и в творительном женского, например: o (kom? čom?) haďom jede, kohúťom speve, vraňom hniezde, včeľom mede, orľom zraku, krokodíľom vajci, osľom chvoste; s (kým čím) haďou kožou, kohúťou hlavou, vraňou nohou, včeľou kráľovnou, orľou rýchlosťou, krokodíľou silou, osľou srsťou.

Животные имена прилагательных, оканчивающиеся на jí имеют основную форму мужского рода, напр.: papagájí trus, и склоняются. Формы, в которых бы возникли дифтонги ia, ie, iu склоняются согласно примеру rýdzi (см. образец cudzí): papagájeho peria, papagájemu periu, papagájej reči, papagáju reč atď. – „papagájieho peria, papagájiemu periu, papagájiej reči, papagájiu reč“. Tvary bez dvohlásky sa skloňujú podľa vzoru cudzí, napr.: papagájím perím.

Základné tvary ženského rodu, stredného rodu a neosobného množného čísla, napr.: „papagája reč, papagáje perie, papagáje oči“, neexistujú, lebo by boli homonymné s inými tvarmi. Treba používať iné konštrukcie, napr.: reč papagája, „papagájova reč“ (Takýto tvar je možný, ale neznie najlepšie, pozri privlastňovacie prídavné mená.), perie papagája, perie z papagája, „papagájovo perie“, oči papagája, „papagájove oči“.

Medzi zvieracie prídavné mená patria:

1. prídavné mená odvodené od mien zvierat, napr.: pes – psí, hus – husí, lev – leví, bobor – bobrí, kapor – kaprí, zubor – zubrí, orol – orlí, lasica – lasici, veverica – veveričí, vretenica – vreteničí, myš – myší, žaba – žabí, vyza – vyzí, koza – kozí, hmyz – hmyzí, zajac – zajačí, vlk – vlčí, ovca – ovčí, dravec – dravčí, dobytok – dobytčí, dudok – dudčí, netopier – netopierí, medveď – medvedí, zmija – zmijí, papagáj – papagájí;

2. prídavné mená odvodené od mien človek, Boh a niektorých exkluzívnych osôb: človek – človečí, Boh – Boží, obor – obrí, trpaslík – trpasličí, umrlec – umrlčí, žobrák – žobračí, striga – stridží, baba – babí;

3. v umeleckom štýle a v ľudovej reči aj iné prídavné mená, napr. dievča – dievčí, mater – materí, socha – soší; nevädza – nevädzí, smrek – smrečí, šibeň – šibení, slnce – slní.

V základe často vypadáva

• e, napr. : pes – psí, vrabec – vrabčí, srnec – srnčí, mravec – mravčí, baranec – barančí, dravec – dravčí;

• o, napr.: kapor – kaprí, bobor – bobrí, zubor – zubrí, obor – obrí, voš – vší, orol – orlí, dobytok – dobytčí, škovránok – škovránčí.

Pred príponou -í, -ia, -ie sú tieto alternácie kmeňovej spoluhlásky:

• d/ď, napr.: had – hadí, drozd – drozdí;

• d/dz (výnimočne), napr.: hovädo – hovädzí;

• t/ť, napr.: mamut – mamutí, kohút – kohútí;

• n/ň, napr.: havran – havraní, vrana – vraní, kuna – kuní, kapún – kapúní, muflón – muflóní;

• l/ľ, napr.: včela – včelí, orol – orlí, sokol – sokolí, byvol – byvolí;

• c/č, napr.: zajac – zajačí, srnec – srnčí, kanec – kančí, krkavec – krkavčí, cicavec – cicavčí, krahulec – krahulčí, ovca – ovčí, lasica – lasičí, veverica – veveričí, jazvec – jazvečí;

• g/dž, napr.: doga – dodží, buldog – buldodží, striga – stridží;

• k/č, napr.: rak – račí, vták – vtáčí, vlk – vlčí, stehlík – stehličí, slávik – slávičí, sluka – slučí, slimák – slimačí, diviak – diviačí, býk – býčí;

• h/ž, napr.: vlha – vlží;

• ch/š, napr.: hroch – hroší, mucha – muší, plch – plší;

• zg/ždž, napr.: glezg – gleždží;

• sk/sč, napr.: treska – tresčí, blysk – blysčí;

• šk/šč; napr.: líška – líščí (лиса – лисий)

Nemenia sa

• mäkké spoluhlásky (okrem c), napr.: sleď – sledí, medveď – medvedí; labuť – labutí; jeleň – jelení, kaňa – kaní, laň – laní, hlucháň – hluchání; motýľ – motýlí, hýľ – hýlí; papagáj – papagájí, nevädza – nevädzí, myš – myší, mrož – mroží;

• obojaké spoluhlásky, napr.: holub – holubí, jastrab – jastrabí, sob – sobí, drop – dropí; cap – capí; lama – lamí; žeriav – žeriaví; kolibiar – kolibiarí; osa – osí, pštros – pštrosí; medúza – medúzí, vyza – vyzí; hmyz – hmyzí.

Ak pri skloňovaní podstatného mena vypadáva e/o (krkavec – krkavca), vypadáva aj pri tvorení zvieracieho prídavného mena, napr.: krkavec – krkavčí. Keby malo dôjsť k zdvojeniu (škrečok – škrečka), jedna spoluhláska sa vynecháva, napr.: škrečok – škrečí, starší tvar bol škreččí.

V kmeni sa dĺžka neskracuje, ale v predpone niekedy áno, napr.: slimák – slimačí. Niektoré zvieracie prídavné mená majú dva tvary, napr.: pavúk – pavúčí, pavučí. Tvar „pavúči“, ktorý sa niekedy používa, je nesprávny.

Sem patrí aj zriedkavá prípona ací. Spoluhlásky pred ňou alternujú rovnako ako pred príponou í, napr.: blcha – blšací, mucha – mušací.

Mäkké a obojaké spoluhlásky nealternujú, napr.: medveď – medveďací, teľa – teľací, knieža – kniežací (je to výnimka, lebo je odvodené z osobného podstatného mena); rybací – rybací, žaba – žabací, hus – husací, prasa – prasací.

Skupina spoluhlások s k na konci sa mení takto: kačka – kačací, líška – lišací, mačka – mačací; nepravidelný tvar: sliepka – slepačí.

Ako vidíme, dĺžka v kmeni sa pred príponou ací skracuje.

Iná samohláska v prípone než a sa mení na a, napr.: škrečok – škrečací.

V súčasnom jazyku zvieracie prídavné mená nevyjadrujú privlastňovanie, teda neodpovedajú na otázky čí, čia, čie, ale odpovedajú na otázky aký, aká, aké, napr.: aký trus? – kozí trus, aká srsť? – kozia srsť, aké mlieko? – kozie mlieko. Vzťah medzi podstatným menom koza a zvieracím prídavným menom kozí je taký istý ako vzťah medzi podstatným menom lipa a prídavným menom lipový: lipový kvet, lipová haluz, lipové drevo. Možno ich rovnako opísať výrazom „pochádzajúci z kozy, súvisiaci s kozou“, „pochádzajúci z lipy, súvisiaci s lipou“.

Inak povedané, genitív hlava psa a privlastňovacie prídavné meno „psova hlava“ hovoria o hlave konkrétneho, definovaného psa, kým zvieracie prídavné meno psia hlava hovorí o hlave psa vo všeobecnosti, o hlave akéhokoľvek psa.

Ale prídavné meno Boží/boží má niekedy funkciu individuálneho privlastňovania, napr.: Boží hrob, Matka Božia.

Сильно рекомендуем, чтобы Вы формы этого типа прилагательных проверяли в словаре перед тем, как использовать их.

Автор: Peter Hukel

Источники: Morfológia slovenského jazyka 1966, Slovenské slovníky SAV, sme.sk

The post Zvieracie prídavné mená – Животные имена прилагательных first appeared on Словацкий язык без ошибок.

jednotné číslo

cudzí/rýdzi muž
do cudzieho/rýdzeho muža
k cudziemu/rýdzemu mužovi
na cudzieho/rýdzeho muža
o cudzom/rýdzom mužovi
s cudzím/rýdzim mužom

množné číslo

cudzí/rýdzi muži
do cudzích/rýdzich mužov
k cudzím/rýdzim mužom
na cudzích/rýdzich mužov
o cudzích/rýdzich mužoch
s cudzími/rýdzimi mužmi

Životný rod

jednotné číslo

cudzí/rýdzi medveď
do cudzieho/rýdzeho medveďa
k cudziemu/rýdzemu medveďovi
na cudzieho/rýdzeho medveďa
o cudzom/rýdzom medveďovi
s cudzím/rýdzim medveďom

množné číslo

cudzie/rýdze medvede
do cudzích/rýdzich medveďov
k cudzím/rýdzim medveďom
na cudzie/rýdze medvede
o cudzích/rýdzich medveďoch
s cudzími/rýdzimi medveďmi

Neživotný rod

jednotné číslo

cudzí/rýdzi prsteň
do cudzieho/rýdzeho prsteňa
k cudziemu rýdzemu prsteňu
na cudzí/rýdzi prsteň
o cudzom/rýdzom prsteni
s cudzím/rýdzim prsteňom

množné číslo

cudzie/rýdze prstene
do cudzích/rýdzich prsteňov
k cudzím/rýdzim prsteňom
na cudzie/rýdze prstene
o cudzích/rýdzich prsteňoch
s cudzími/rýdzimi prsteňmi

Ženský rod

jednotné číslo

cudzia/rýdza žena
do cudzej/rýdzej ženy
k cudzej/rýdzej žene
na cudziu/rýdzu ženu
o cudzej/rýdzej žene
s cudzou/rýdzou ženou

množné číslo

cudzie/rýdze ženy
do cudzích/rýdzich žien
k cudzím/rýdzim ženám
na cudzie/rýdze ženy
o cudzích/rýdzich ženách
s cudzími/rýdzimi ženami

Stredný rod

jednotné číslo

cudzie/rýdze dievča
do cudzieho/rýdzeho dievčaťa
k cudziemu/rýdzemu dievčaťu
na cudzie/rýdze dievča
o cudzom/rýdzom dievčati
s cudzím/rýdzim dievčaťom

množné číslo

cudzie/rýdze dievčatá
do cudzích/rýdzich dievčat
k cudzím/rýdzim dievčatám
na cudzie/rýdze dievčatá
o cudzích/rýdzich dievčatách
s cudzími/rýdzimi dievčatami

Podľa mäkkého vzoru cudzí sa skloňujú prídavné mená zakončené v nominatíve jednotného čísla mužského rodu na príponu ‑í/‑i, pred ktorou stojí mäkká spoluhláska c, dz, č, dž, š, ž. Sú to:

• veľmi malý počet prídavných mien: dúži, horúci, peší, rúči, rýdzi, súci, svieži;
• odvodené prídavné mená, napr.: domáci, tamojší, tunajší, včerajší, vedľajší;
• účelové prídavné mená, napr.: hojdací, padací, písací, sklápací;
• stupňované prídavné mená, napr.: najdlhší, najhorkejší, najmenší, najvzácnejší;

Podľa vzoru cudzí sa skloňujú aj:

• spodstatnené prídavné mená, napr.: cestujúci, domáci (majiteľ bytu vo vzťahu k nájomníkovi), domáca, (jej) budúci, jeho (budúca), pracujúci, veriaci;
• vlastné osobné a zemepisné mená pochádzajúce z prídavných mien, napr.: Lepší, Menší, Starší, Lepšia, Menšia, Staršia, Horejší, Dolejší; Jesenie, Revúca, Svinie;
• zámená čí – čia – čie a ich odvodeniny čísi, niečí…;
• radové číslovky tretí, tisíci;
• činné príčastia prítomné, napr.: bojaci sa, lejúci, letiaci, mysliaci si, stojaci;

Koncovky činného príčastia prítomného sú vždy krátke.

Niektoré účelové prídavné mená sa líšia od činných príčastí prítomných len dlhou príponou: stojací kotol (uspôsobený na postavenie v zvislej polohe) – stojaci muž (muž, ktorý stojí). Podľa prípony sa líši aj skloňovanie: stojací – stojacieho – stojaciemu…, ale stojaci – stojaceho – stojacemu…

• činné príčastie prítomné: chytivší, naliavší, vrativší sa, zavolavší.

Koncovky činného príčastia prítomného sú vždy dlhé.

Nezamieňajte si pádové prípony vzorov cudzí a pekný, napr.: lepší – „lepšý“, do lepšieho – „lepšého“, k lepšiemu – „lepšému“, na lepšieho – „lepšého“, lepšie – „lepšé“…

Pádové prípony sa vždy skracujú podľa rytmického zákona, napr.: rýdzi – do rýdzeho – „rýdzieho“, k rýdzemu – „rýdziemu“… Tieto prípony sú takmer totožné s príponami vzoru pekný pri používaní rytmického zákona: krásny – do krásneho – ku krásnemu…

V lokáli mužského rodu je prípona ‑om, nie ‑iom, napr.: o lepšom – „o lepšiom“.

V inštrumentáli ženského rodu je prípona ‑ou, nie ‑iou, napr.: s lepšou – „s lepšiou“.

V staršej slovenčine existovali aj prídavné mená s mäkkým zakončením ‑ní, napr.: ranní – rannia – rannie. Dnes sa používajú len tvary na ‑ný.

Zdroje: Morfológia slovenského jazyka, Wikipédia
Autor: Peter Hukel

The post Образец прилагательного cudzí first appeared on Словацкий язык без ошибок.

• inštrumentál množného čísla vzoru hrdina má príponu ‐ami, napr.: hrdina – hrdinami, predseda – predsedami.
• výnimkou sú cudzie slová zakončené na ‐ta s predchádzajúcou samohláskou. Tieto slová majú príponu ‑mi, napr.: bandita – banditmi, husita – husitmi, proféta –profétmi, poeta – poetmi, glagolita – glagolitmi, táborita – táboritmi.
• domáce slová tohto typu majú príponu ‐ami, napr.: tata – tatami.
• slová zakončené na ‐ta s predchádzajúcou spoluhláskou majú pravidelnú príponu ‑ami, napr.: komunista – komunistami, kapitalista – kapitalistami, mešťanosta – mešťanostami.
• slová vzoru hrdina s iným zakončením majú príponu ‐ami, napr.: hrdina – hrdinami, predseda – predsedami, nie: „hrdinmi, predsedmi“.

Zdroje: Morfológia slovenského jazyka 1966, Poradňa Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra

The post Творительный падеж образца hrdina first appeared on Словацкий язык без ошибок.

Mužský rod

Vzor chlap

Podľa vzoru chlap sa skloňujú podstatné mená mužského rodu zakončené na spoluhlásku, ktoré označujú osoby, napr.: muž, dráb, manžel.

do chlapa
k chlapovi
na chlapa
o chlapovi
s chlapom

chlapi – v slovenčine nominatív množného čísla vzoru chlap má koncovku ‑i, nie ‑y: drábi – „dráby“.

do chlapov
k chlapom
na chlapov
o chlapoch
s chlapmi

Skloňujú sa podľa neho aj podstatné mená mužského rodu zakončené na ‑o, napr.: maco, dedo – do deda – k dedovi – na deda – o dedovi – s dedom; dedovia – do dedov – k dedom – na dedov – o dedoch – s dedami.

Pozri podrobný článok o vzore chlap.

 Vzor hrdina

Podľa vzoru hrdina sa skloňujú podstatné mená mužského rodu zakončené na ‑a, napr.: hrdina, predseda, mešťanosta. Väčšinou označujú osoby, ale existuje niekoľko výnimiek. Porovnaj dvojicu antagonista (protivník) – tí antagonisti; antagonista (sval, ktorý pracuje protikladne k inému svalu) – tie antagonisty.

do hrdinu
k hrdinovi
na hrdinu
o hrdinovi
s hrdinom

hrdinovia
do hrdinov
k hrdinom
na hrdinov
o hrdinoch
s hrdinami

Pozri podrobný článok o vzore hrdina.

 Vzor dub

Podľa vzoru dub sa skloňujú podstatné mená mužského rodu zakončené na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku, ktoré označujú neživé bytosti, napr.: kôl, stôl, strom, buk.

do duba – pozri článok o zakončení ‑u v genitíve jednotného čísla.
k dubu
na dub
o dube – podstatné mená zakončené na ‑k, ‑g, ‑h, ‑ch majú v lokáli príponu ‑u, napr.: o vlaku, o glgu, o prahu, o mechu.
s dubom

duby
do dubov
k dubom
na duby
o duboch
s dubmi

Pozri podrobný článok o vzore dub.

 Vzor stroj

Podľa vzoru stroj sa skloňujú podstatné mená mužského rodu zakončené na mäkkú spoluhlásku, ktoré označujú neživé bytosti, napr.: peň, tieň, čaj.

do stroja – pozri článok o zakončení ‑u v genitíve jednotného čísla.
k stroju
na stroj
o stroji
so strojom

stroje
do strojov
k strojom
na stroje
o strojoch
so strojmi

Pozri článok o inštrumentáli množného čísla vzorov chlap dub, stroj;

Pozri článok o inštrumentáli vzoru hrdina.

 Vzor kuli

Podľa vzoru kuli sa skloňujú podstatné mená zakončené na ‑i, ‑é a niektoré podstatné mená zakončené na ‑e, napr.: abbé – do abbého – k abbému – na abbého – o abbém – s abbém – abbéovia – do abbéov – k abbéom – na abbéov – o abbéoch – s abbéami.

do kuliho
ku kulimu
na kuliho
o kulim
s kulim

kuliovia
do kuliov
ku kuliom
na kuliov
o kulioch
s kuliami

Ženský rod

Vzor žena

Podľa vzoru žena sa skloňujú podstatné mená ženského rodu zakončené na ‑a s predchádzajúcou tvrdou alebo obojakou spoluhláskou, napr.: banka, bunka, kolba, elipsa.

do ženy
k žene
na ženu
o žene
so ženou

ženy
do žien (do nuáns/nuansí)
k ženám
na ženy
o ženách
so ženami

Pozri skloňovanie v ženskom rode, a veľmi podrobný článok o vzore žena (aj v PDF verzii).

Vzor ulica

Podľa vzoru ulica sa skloňujú podstatné mená ženského rodu zakončené na ‑a s predchádzajúcou mäkkou spoluhláskou, napr.: fľaša, guľa, pričňa, čaša.

do ulice
k ulici
na ulicu
o ulici
s ulicou

ulice
do ulíc
k uliciam
na ulice
o uliciach
s ulicami

Podľa vzoru ulica sa skloňujú aj podstatné mená ženského rodu zakončené na ‑ia, napr.: situácia, do situácie, k situácii, na situáciu, o situácii, so situáciou – situácie, do situácií, k situáciám, na situácie, o situáciách, so situáciami. Pozor, táto koncovka nie je dvojhláska ia [ia], ale hiát ia [i‑a], teda treba vyslovovať [situáci‑a], nie [situácia].

Pozri podrobný článok o vzore ulica (aj v PDF verzii).

Vzor dlaň

do dlane
k dlani
na dlaň
o dlani
s dlaňou

dlane
do dlaní – v genitíve množného čísla vzoru dlaň sa porušuje rytmický zákon, ak je v základe dlhá samohláska, napr.: báseň – do básní.
k dlaniam
na dlane
o dlaniach
s dlaňami

Podľa vzoru dlaň sa skloňujú podstatné mená ženského rodu zakončené na ‑č, ‑ď, ‑dz, ‑j, ‑ľ, ‑m, ‑ň, ‑š, ‑šť, ‑z, ‑ž, ‑x, napr.: Slovač – Slovače, predpoveď – predpovede, mosadz – mosadze, šľapaj – šľapaje, posteľ – postele, zem – zeme, pieseň – piesne, faloš – falše, púšť – púšte, reťaz – reťaze, reportáž – reportáže, prax – praxe. 

Výnimky: meď – medi, soľ – soli, myš – myši, voš – vši, Budapešť – Budapešti, Bukurešť – Bukurešti, Lešť – Lešti, lož – lži.

Pozri podrobný článok o vzore dlaň.

Vzor kosť

do kosti

ku kosti
na kosť
o kosti
s kosťou

kosti
do kostí
ku kostiam
na kosti
o kostiach
s kosťami

Podľa vzoru kosť sa skloňujú podstatné mená ženského rodu zakončené na ‑c, ‑p, ‑s, ‑v, ‑sť, napr.: pomoc – pomoci, step – stepi, zmes – zmesi, obuv – obuvi, hrdosť – hrdosti.

Výnimky: obec – obce, pec – pece, čeľusť – čeľuste, päsť – päste.

Slová zakončené na ‑r alebo ‑ť sa skloňujú podľa vzoru dlaň alebo kosť, napr.: mať/mater – matere, zver – zveri; plť – plte, chuť – chuti.

Kolísanie: myseľ – mysle/mysli, raž – raže/raži, pamäť – do (ľudskej) pamäti/do (počítačovej) pamäte.

Pozri podrobný článok o vzore kosť.

Vzor gazdiná

do gazdinej
ku gazdinej
na gazdinú
o gazdinej
s gazdinou

gazdiné
do gazdín
ku gazdinám
na gazdiné
o gazdinách
s gazdinami

Skloňovanie podstatného mena pani: od panej – k panej – na paniu – o panej – s paňou – panie – od paní – k paniam – na panie – o paniach – s paniami.

S nasledujúcim podstatným menom sa v jednotnom čísle neskloňuje, napr.: pani učiteľka – od pani učiteľky – k pani učiteľke – na pani učiteľku – o pani učiteľke – s pani učiteľkou.

V nominatíve množného čísla má dva tvary: panie/pani učiteľky.

V ďalších pádoch sa neskloňuje: od pani učiteliek – k pani učiteľkám…

Pozri podrobný článok o vzore gazdiná.

Vzor idea

Podľa vzoru idea sa skloňujú podstatné mená zakončená na hiát ‑ea: Kórea.

do idey
k idei
na ideu
o idei
s ideou

idey
do ideí
k ideám
na idey
o ideách
s ideami

Stredný rod

Vzor mesto

do mesta
k mestu – rádio – k rádiu nie „k rádii“; pozri aj ďalej.
na mesto
o meste – na lokál vzoru mesto pôsobí pravidlo o zakončení ‑k, ‑g, ‑h, ‑ch vo vzore dub, napr.: o Slovensku – „o Slovenske“, o Tescu – „o Tesce“.
s mestom

mestá – v nominatíve, datíve a lokáli množného čísla sa uplatňuje rytmický zákon, napr.: stáda – k stádam – o stádach.
do miest
k mestám
na mestá
o mestách
s mestami

Podľa vzoru mesto sa skloňujú podstatné mená stredného rodu zakončené na ‑o, napr.: miesto, pásmo, deko.

Pri podstatných menách stredného rodu zakončených na latinskú príponu ‑um prípona pri skloňovaní odpadá: fórum – do fóra – k fóru – na fórum – o fóre – s fórom – fóra – do fór – k fóram – na fóra – o fórach – s fórami.

Podstatné mená zakončené na príponu ‑um alebo ‑o s predchádzajúcou samohláskou sa skloňujú takto: gymnázium/štúdio – do gymnázia/štúdia – ku gymnáziu/štúdiu – na gymnázium/štúdio – o gymnáziu/štúdiu – s gymnáziom/štúdiom – gymnáziá/štúdiá – do gymnázií/štúdií – ku gymnáziám/štúdiám – na gymnáziá/štúdiá – o gymnáziách/štúdiách – s gymnáziami/štúdiami.

Vzor srdce

do srdca
k srdcu
na srdce
o srdci
so srdcom

srdcia
do sŕdc
k srdciam
na srdcia
o srdciach
so srdcami – vzor srdce má v inštrumentáli množného čísla príponu ‑ami: so srdcami – „so srdciami“, s prsami – „s prsiami“.

Podľa vzoru srdce sa skloňujú podstatné mená stredného rodu zakončené na ‑e: more, vajce.

Pozri podrobný článok o vzore srdce.

Vzor vysvedčenie

do vysvedčenia
k vysvedčeniu
na vysvedčenie
o vysvedčení
s vysvedčením

vysvedčenia
do vysvedčení
k vysvedčeniam
na vysvedčenia
o vysvedčeniach
s vysvedčeniami

Podľa vzoru vysvedčenie sa skloňujú podstatné mená stredného rodu zakončené na ‑ie: perie, lístie, označenie.

Pozri podrobný článok o vzore vysvedčenie.

Vzor dievča

do dievčaťa
k dievčaťu
na dievča
o dievčati
s dievčaťom

dievčatá/dievčence
do dievčat/dievčeniec – prípona je dlhá, ak je v základe krátka samohláska, napr.: kurča – do kurčiat.
k dievčatám/dievčencom
na dievčatá/dievčence
o dievčatách/dievčencoch
s dievčatami/dievčencami

Podľa vzoru dievča sa skloňujú podstatné mená stredného rodu zakončené na ‑a.

Skloňovanie podstatného mena dieťa: do dieťaťa – k dieťaťu – na dieťa – o dieťati – s dieťaťom – deti – do detí – k deťom – na deti – o deťoch – s deťmi.

Zdroje: Krátky slovník slovenského jazyka, Slovenské slovníky SAV, Slovenčina do vrecka, Jozef Mistrík: Moderná slovenčina, 1988

Autor: Peter Hukel

The post Краткий обзор склонения существительных в словацком языке first appeared on Словацкий язык без ошибок.

• domáce prídavné mená, napr.: dlhý, plachý, veľký, tvrdý, istý, hlasný, zlý; slabý, strmý, tupý, ostrý, bosý, dravý, drzý;

• prídavné mená cudzieho pôvodu, napr.: bordový, efektívny, fajný, inštinktívny, komický, matný, sentimentálny, vulgárny.

Skloňujú sa podľa neho aj:

• spodstatnené prídavné mená, napr.: desiata, hostinský, hradská, chyžná, pocestný;

• vlastné osobné mená, ktoré pochádzajú z prídavných mien, napr.: Čierny, Jesenský, Krčméryová, Nová, Podhradský, Tajovský, Stránský;

• vlastné zemepisné mená, ktoré pochádzajú z prídavných mien: Dlhá, Dubová, Jarabá, Očová, Ostrý, Východná;

• slovanské osobné a zemepisné mená, ktoré pochádzajú z prídavných mien a majú tvrdú koncovku s -y, -i, -yj, -oj, -ki, -ski, -cki, -ski, -kij, -skij, -ckij, napr.: Kiparsky (Kiparského), Suchi (Suchého), Zábogatyj (Zábogatého), Tolstoj (Tolstého), Milewski (Milewského), Taszycki (Taszyckého), Gorkij (Gorkého), Majakovskij (Majakovského); Vysokoje (Vysokého), Gorodskoje (Gorodského);

• zámená, ktoré majú v N mužského rodu zakončenie prídavných mien, napr.: aký, taký, dajaký, ktorý, každý;

• číslovky, ktoré majú v N mužského rodu zakončenie prídavných mien, napr: prvý, druhý, (ale tretí!), štvrtý, piaty, stý, niekoľký, jednaký, dvojnásobný, mnohý, viacerí (žiaci);

• trpné príčastie: brúsený, písaný, utretý, volaný.

V slovenčine prídavné mená nemôžu mať koncovku ‑ój/‑oj (okrem cudzích slovanských vlastných mien): chorý človek – „chorój/choroj človek“.

Rovnako neexistuje typ prídavných mien zakončený v nominatíve jednotného čísla mužského rodu na ‑ní: letný deň – „letní deň“; mäkké formy teda nemôžu vznikať ani v ženskom a strednom rode: letná búrka – „letňá búrka“, letné počasie– „letňé počasie“. Ale nominatív množného čísla osobného rodu má tvar letní, ktorý sa však vyslovuje tvrdo. (Pozri aj ďalej.)

V jednotnom čísle nemôže mať nominatív mužského rodu koncovku ‑j, v ženskom ‑ja a v strednom ‑oje: pekný muž– „peknyj muž“, pekná žena – „peknaja žena“, pekné dievča – „peknoje dievča“.

Nominatív množného čísla nemôže mať koncovku ‑ý/‑y: pekní muži, pekné kone, pekné stromy; pekné ženy; pekné dievčatá – „pekný muži, pekný kone, pekný stromy, pekný ženy, pekný dievčatá“.

Vzor má dlhé koncovky, ale dôsledne sa v ňom uplatňuje rytmický zákon a koncovky sa pred dlhými hláskami skracujú, napr.: pekný kvet – krásny kvet, pekná žena – krásna žena, pekné dievča – krásne dievča; pekní muži – krásni muži, pekné ženy – krásne ženy.

V (cudzích) vlastných menách môže dôjsť k porušenie rytmického krátenia, napr.: Stránský, ale pri skloňovaní sa už uplatňuje rytmický zákon: Stránskeho.

V súčasnej slovenčine sa už nerozlišuje prísudkové a prívlastkové prídavné meno, napr.: Он красив. — Он красивый мужчина., ale po slovensky: Je pekný. — Je to pekný muž. Existuje niekoľko zriedkavých výnimiek, napr.: Nie je vinný/vinen., To ti žiadny/žiaden človek neuverí.

V základe sa pri výslovnosti uplatňujú pravidlá de, te, ne, le, di, ti, ni, li, napr.: divý [ďivý], tesný [ťesný], nemý [ňemý], letný [ľetný].

Prípony de/dé, te/té, ne/né, le/lé sa vyslovujú tvrdo (dé, té, né, lé sa aj tak vždy vyslovujú tvrdo), napr.: hnedej [hňedej – „hňeďej“] farby, krásneho [krásneho – „krásňeho“] koňa, peknému [peknému „pekňému“] mužovi, svetlej [svetlej – „svetľej“] ulice.

Nominatív množného čísla osobného rodu sa končí na ‑í/‑i, ale ani ‑dí/‑di, ‑tí/‑ti, ‑ní/‑ni, ‑lí/‑li sa nemäkčí; pozri článok o de, te, ne, le; di, ti, ni, li.

Skloňovanie (uvádzame aj príklad na príd. meno s rytmickým krátením)

osobný rod jednotné číslo

pekný/krásny muž
do pekného/krásneho muža
k peknému/krásnemu mužovi
na pekného/krásneho muža
o peknom/krásnom mužovi
s pekným/krásnym mužom

osobný rod množné číslo

pekní/krásni muži
do pekných/krásnych mužov
k pekným/krásnym mužom
na pekných/krásnych mužov
o pekných/krásnych mužoch
s peknými/krásnymi mužmi 

životný rod, jednotné číslo

pekný/krásny medveď
do pekného/krásneho medveďa
k peknému/krásnemu medveďovi
na pekného/krásneho medveďa
o peknom/krásnom medveďovi
s pekným/krásnym medveďom

životný rod, množné číslo

pekné/krásne medvede
do pekných/krásnych medveďov
k pekným/krásnym medveďom
na pekné/krásne medvede
o pekných/krásnych medveďoch
s peknými/krásnymi medveďmi

neživotný rod, jednotné číslo

pekný/krásny stôl
do pekného/krásneho stola
k peknému/krásnemu stolu
na pekný/krásny stôl
o peknom/krásnom stole
s pekným/krásnym stolom

neživotný rod, množné číslo

pekné/krásne stoly
do pekných/krásnych stolov
k pekným/krásnym stolom
na pekné/krásne stoly
o pekných/krásnych stoloch
s peknými/krásnymi stolmi

ženský rod, jednotné číslo

pekná/krásna žena
do peknej/krásnej ženy
k peknej/krásnej žene
na peknú/krásnu ženu
o peknej/krásnej žene
s peknou/krásnou ženou

ženský rod, množné číslo

pekné/krásne ženy
do pekných/krásnych žien
k pekným/krásnym ženám
na pekné/krásne ženy
o pekných/krásnych ženách
s peknými/krásnymi ženami

stredný rod, jednotné číslo
pekné/krásne mesto
do pekného/krásneho mesta
k peknému/krásnemu mestu
na pekné/krásne mesto
o peknom/krásnom meste
s pekným/krásnym mestom

stredný rod, množné číslo

pekné/krásne mestá
do pekných/krásnych miest
k pekným/krásnym mestám
na pekné/krásne mestá
o pekných/krásnych mestách
s peknými/krásnymi mestami

Zdroje: Morfológia slovenského jazyka 1966, Wikipédia

Autor: Peter Hukel

The post Склонение типа прилагательных pekný first appeared on Словацкий язык без ошибок.