На введение:

Šumové spoluhlásky (шумные согласные): b – p, d – t, ď – ť, g – k, dz – c, dž – č, z – s, ž – š, v – f, (znelé) ch – (neznelé) ch.

Zvučné spoluhlásky (сонорные согласные): h, m, n, ň, l, ĺ, ľ, r, ŕ, j.

Существительные образцов žena и ulica составляют главную группу женских имен существительных. Основная таблица склонения по образцу žena:

N	žen-a	žen-y
G	žen-y	žien
D	žen-e	žen-ám
A	žen-u	žen-y
L	o žen-e	o žen-ách
I	žen-ou	žen-ami

Podľa vzoru žena sa skloňujú podstatné mená ženského rodu, ktoré sa končia v nominatíve jednotného čísla na -a a ktorých kmeň sa končí na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku (t, d, n, l, k, g, ch, h, p, b, m, f, v, s, z, r); napr.: robota; suseda; srna; strela; straka; figa; mucha; noha; lipa; ryba; slama; kefa; krava; kosa; hľuza; miera.

Podľa vzoru žena sa skloňujú aj pomnožné podstatné mená; napr.: noviny, prázdniny, Apeniny, Andy, Tatry.

K tomuto vzoru patria aj cudzie ženské mená zakončené na spoluhlásku. Pri niektorých sa mení kmeň. Príklady:

N	Ceres (starorímska bohyňa úrody)
G	Cerery/Ceres
D	Cerere/Ceres
A	Cereru/Ceres
L	o Cerere/Ceres
I	Cererou/Ceres

N	Demeter (starogrécka bohyňa zemskej úrody)
G	Demetry
D	Demetre
A	Demetru
L	o Demetre
I	Demetrou

 

N	Izis (staroegyptská bohyňa oblohy, zeme a podsvetia)
G	Izidy/Izis
D	Izide/Izis
A	Izidu/Izis
L	o Izide/Izis
I	Izidou/Izis

 

N	Íris (starogrécka bohyňa dúhy, posolkyňa bohov)
G	Íridy/Íris
D	Íride/Íris
A	Íridu/Íris
L	o Íride/Íris
I	Íridou/Íris

Kmeň sa mení aj pri skloňovaní niektorých antických mien na -o:

N	Juno v starorímskej mytológii bohyňa oblohy, manželstva a rodenia, manželka Jupiterova
G	Junóny
D	Junóne
A	Junónu
L	o Junóne
I	Junónou

Ale meno Sapfo (starogrécka lyrická poetka) je nesklonné.
Genitív množného čísla sa tvorí nulovou pádovou príponou a zdĺžením poslednej kmeňovej slabiky, ak nie je dlhá:

para – pár; po mäkkej spoluhláske: žaba – žiab, ťava – tiav

kára – kár    päta – piat   veta – viet   méta – mét  kniha – kníh   píla – píl   hora – hôr   kolóna – kolón   kôra – kôr  kura – kúr; aj po mäkkej spoluhláske sa len zdlžuje: šťuka – šťúk

kúra – kúr  ryba – rýb  dýza – dýz  čiara – čiar  miera – mier  vlna – vĺn  črta – čŕt  vŕba – vŕb

Hiát au sa zdlžuje takto: kauza – káuz.

Posledná kmeňová slabika sa nezdlžuje:

• po predchádzajúcej dlhej slabike: záhrada – záhrad, diaľava – diaľav.
• v slovách s kmeňom na -ov: budova – budov, osnova – osnov, sova – sov.
• v niektorých slovách, kde je pred o skupina spoluhlások s v na konci: potvora – potvor, stvora – stvor.
• v slovách s kombináciou -jo-: obhajoba – obhajob, jola – jol, jota – jot.
• v cudzích slovách s o: rola – rol/rolí, parabola – parabol, metafora – metafor.
• v cudzích slovách s kombináciami -eta, -ela, -esa: silueta – siluet, paralela – paralel, kontesa – kontes.

Genitív množného čísla sa tvorí nulovou pádovou príponou a zdĺžením aj pri väčšine slov, ktorých kmeň sa končí na zvučnú
a šumovú spoluhlásku a v jazykovom vedomí sa nedelí na
koreň a na odvodzovaciu príponu. Sú to hlavne slová zakončené na -ba, -da, -fa, -cha, –pa, -sa, -ta, -va, -ga, -za, napr.: alba – álb (ale: kolba – kolieb/kolb), bomba – bômb, gamba – gámb, bunda – búnd, garda – gárd, horda – hôrd, pravda – právd, krivda – krívd (Spoluhláska v je šumová, ale v tejto polohe sa vyslovuje ako u/v, a preto sa mená zaraďujú do tejto skupiny.), harfa – hárf, nymfa – nýmf, archa – árch, valcha – válch, Alpy – Álp, lampa – lámp, pumpa – púmp, rímsa – ríms, jurta – júrt, fajta – fájt, pajta – pájt, salva – sálv, tajga – tájg, burza – búrz. Sem patrí aj slovo pomsta: pômst.

Takto sa skloňujú aj niektoré mená so šumovými spoluhláskami na konci kmeňa. Pri menách na-da, -tasa vkladanie v takomto prípade spravidla nevyskytuje, napr.: brzda – bŕzd, hrazda – hrázd, uzda – úzd, vražda – vrážd, jazda – jázd, pocta – pôct, cesta – ciest, šachta – šácht/šachiet. Takto sa skloňuje aj podstatné meno elipsa: elíps.

S nulovou pádovou príponou a s vkladnou hláskou sa genitív množného čísla tvorí:

• pri jednoslabičných slovách a ich odvodeninách, napr.: hra – hier, výhra – výher/výhier, mzda – miezd, hmla – hmiel.

• pri slovách s príponami -ba, -ka, keď sa v jazykovom vedomí meno delí na koreň a na príponu, napr.: voľba (voliť – voľ + ba) – volieb, sadzba – sadzieb, služba – služieb, plavky – plaviek, záložka (založiť – založ + ka) – záložiek, kolobežka – kolobežiek.
• pri slovách so zvučnou spoluhláskou v spoluhláskovej skupine na konci kmeňa, napr.: katedra – katedier, šelma – šeliem, tehla – tehál/tehiel, cverna – cverien, libra – libier, slečna – slečien, hymna – hymien, forma – foriem,
  cisterna – cisterien, norma – noriem, kobra – kobier.
• pri niektorých iných, dávno zdomácnených prevzatých slovách so skupinou spoluhlások, z ktorých posledná je šumová, napr.: farba – farieb, karta – kariet/karát, buchta – buchiet/buchát.
• pri slovách na -va s predchádzajúcou šumovou spoluhláskou, napr.: britva – britiev, pitva – pitiev, jazva – jaziev, plutva – plutiev, kotva – kotiev, vrstva – vrstiev, žertva – žertiev, pastva – pastiev. Aj slovo larva má vkladné ie: lariev.

VKLADNÉ HLÁSKY

Dvojhláska ie sa vkladá:

• v jednoslabičných slovách: hra – hier, mzda – miezd, hmla – hmiel.
• po predchádzajúcej krátkej slabike: prosba – prosieb, farba – farieb, vrstva – vrstiev, učiteľka – učiteliek, forma – foriem.

Samohláska o sa vkladá:

• po predchádzajúcej dlhej slabike: látka – látok, čiapka – čiapok, robotníčka – robotníčok, úradníčka – úradníčok.
• po spoluhláske j: fajka – fajok, bájka – bájok, stojka – stojok, kovbojka – kovbojok.

Samohláska e sa vkladá po predchádzajúcej dlhej slabike alebo po spoluhláske j, ak sa kmeň končí na zvučnú spoluhlásku (m, n, r, l, v), napr.: výhra – výher, húžva – húžev, žiabra – žiaber, vojna – vojen. Ak nepredchádza spoluhláska j, sú popri tvaroch s vkladným e aj tvary s vkladným ie: výhier, húžiev, žiabier.

Samohláska á sa vkladá popri dvojhláske ie. Najčastejšie je to v slovách so spoluhláskami r, l na konci kmeňa, napr.: handra – handier/handár, perla – periel/perál, slivka – sliviek/slivák, tehla – tehiel/tehál, karta – kariet/karát, kvapka – kvapiek/kvapák, doska – dosiek/dosák. Samohláska á býva v ustálených spojeniach, napr. vykladať z karát, domček z karát, vziať vietor z plachát, lovci perál.

Dvojhláska ô sa vkladá v niektorých jednotlivých slovách popri dvojhláske ie po pernej spoluhláske: jamka – jamiek/jamôk.

Pádová prípona -í je v genitíve množného čísla len v jednotlivých slovách, napr.: medaila – medailí, pera – pier/perí, kanva – kanví/ kaniev, panva – panví/paniev, skepsa – skepsí, nuansa – nuansí/ nuáns (pozri dolu prípony -ea, -oa, -ua).

V genitíva množného čísla sa rytmický zákon zachováva. Výnimkou sú tvary s vkladným ie, napr.: výhra – výher/výhier, výzva – výzev/výziev.

V datíve a v lokáli množného čísla sa rytmický zákon zachováva dôsledne. Ak posledná kmeňová slabika je dlhá, pridávajú sa krátke pádové prípony -am, -ach, napr.: čiara – čiaram – čiarach, dáma – dámam – dámach, vláda – vládam – vládach, trieda – triedam – triedach.

Skloňovanie podstatných mien zora, žiara, žiabra:

N	zora žiara žiabra	zore žiare žiabre
G	zory žiary žiabry	zôr žiar žiaber/žiabier
D	zore žiare žiabre	zorám žiaram žiabram
A	zoru žiaru žiabru	zore žiare žiabre
L	o zore žiare žiabre	o zorách žiarach žiabrach
I	zorou žiarou žiabrou	zorami žiarami žiabrami

 

Skloňovanie cudzích slov zakončenýcn na -oa:

N	aloa	aloy
G	aloy	aloí
D	aloe	aloám
A	alou	aloy
L	o aloe	o aloách
I	aloou	s aloami

 

Skloňovanie cudzích slov zakončených na -ua:

N	kongrua	kongruy
G	kongruy	kongruí
D	kongrue	kongruám
A	kongruu	kongruy
L	o kongrue	o kongruách
I	kongruou	kongruami

Príklady: Nikaragua, Mantua.

Vzor idea

N	idea	idey
G	idey	ideí
D	idei	ideám
A	ideu	idey
L	o idei	o ideách
I	ideou	ideami

Príklady: orchidea, Kórea, odysea, Nivea.

Скачайте подробное (более полное описание) склонения существительных вида žena в PDF файле.

При написании использовались материалы Morfológia slovenského jazyka 1966 и Wikipédie