Животные имена прилагательных в словацком языке выделяются в отдельный тип и имеют свои особенности. Они всегда имеют окончания -í, -ia, -ie и всегда являются производными от названия животного (рыбы, птицы и т.д.). Склоняются согласно образцу cudzí.
Не забываем, что речь идет о мягком виде склонения, то есть смягчение сохраняется во всех падежах, даже перед о в предложном падеже мужского рода и в творительном женского, например: o (kom? čom?) haďom jede, kohúťom speve, vraňom hniezde, včeľom mede, orľom zraku, krokodíľom vajci, osľom chvoste; s (kým čím) haďou kožou, kohúťou hlavou, vraňou nohou, včeľou kráľovnou, orľou rýchlosťou, krokodíľou silou, osľou srsťou.
Животные имена прилагательных, оканчивающиеся на jí имеют основную форму мужского рода, напр.: papagájí trus, и склоняются. Формы, в которых бы возникли дифтонги ia, ie, iu склоняются согласно примеру rýdzi (см. образец cudzí): papagájeho peria, papagájemu periu, papagájej reči, papagáju reč atď. – „papagájieho peria, papagájiemu periu, papagájiej reči, papagájiu reč“. Tvary bez dvohlásky sa skloňujú podľa vzoru cudzí, napr.: papagájím perím.
Základné tvary ženského rodu, stredného rodu a neosobného množného čísla, napr.: „papagája reč, papagáje perie, papagáje oči“, neexistujú, lebo by boli homonymné s inými tvarmi. Treba používať iné konštrukcie, napr.: reč papagája, „papagájova reč“ (Takýto tvar je možný, ale neznie najlepšie, pozri privlastňovacie prídavné mená.), perie papagája, perie z papagája, „papagájovo perie“, oči papagája, „papagájove oči“.
Medzi zvieracie prídavné mená patria:
-
prídavné mená odvodené od mien zvierat, napr.: pes – psí, hus – husí, lev – leví, bobor – bobrí, kapor – kaprí, zubor – zubrí, orol – orlí, lasica – lasici, veverica – veveričí, vretenica – vreteničí, myš – myší, žaba – žabí, vyza – vyzí, koza – kozí, hmyz – hmyzí, zajac – zajačí, vlk – vlčí, ovca – ovčí, dravec – dravčí, dobytok – dobytčí, dudok – dudčí, netopier – netopierí, medveď – medvedí, zmija – zmijí, papagáj – papagájí;
-
prídavné mená odvodené od mien človek, Boh a niektorých exkluzívnych osôb: človek – človečí, Boh – Boží, obor – obrí, trpaslík – trpasličí, umrlec – umrlčí, žobrák – žobračí, striga – stridží, baba – babí;
-
v umeleckom štýle a v ľudovej reči aj iné prídavné mená, napr. dievča – dievčí, mater – materí, socha – soší; nevädza – nevädzí, smrek – smrečí, šibeň – šibení, slnce – slní.
V základe často vypadáva
-
e, napr. : pes – psí, vrabec – vrabčí, srnec – srnčí, mravec – mravčí, baranec – barančí, dravec – dravčí;
-
o, napr.: kapor – kaprí, bobor – bobrí, zubor – zubrí, obor – obrí, voš – vší, orol – orlí, dobytok – dobytčí, škovránok – škovránčí.
Pred príponou -í, -ia, -ie sú tieto alternácie kmeňovej spoluhlásky:
-
d/ď, napr.: had – hadí, drozd – drozdí;
-
d/dz (výnimočne), napr.: hovädo – hovädzí;
-
t/ť, napr.: mamut – mamutí, kohút – kohútí;
-
n/ň, napr.: havran – havraní, vrana – vraní, kuna – kuní, kapún – kapúní, muflón – muflóní;
-
l/ľ, napr.: včela – včelí, orol – orlí, sokol – sokolí, byvol – byvolí;
-
c/č, napr.: zajac – zajačí, srnec – srnčí, kanec – kančí, krkavec – krkavčí, cicavec – cicavčí, krahulec – krahulčí, ovca – ovčí, lasica – lasičí, veverica – veveričí, jazvec – jazvečí;
-
g/dž, napr.: doga – dodží, buldog – buldodží, striga – stridží;
-
k/č, napr.: rak – račí, vták – vtáčí, vlk – vlčí, stehlík – stehličí, slávik – slávičí, sluka – slučí, slimák – slimačí, diviak – diviačí, býk – býčí;
-
h/ž, napr.: vlha – vlží;
-
ch/š, napr.: hroch – hroší, mucha – muší, plch – plší;
-
zg/ždž, napr.: glezg – gleždží;
-
sk/sč, napr.: treska – tresčí, blysk – blysčí;
-
šk/šč; napr.: líška – líščí (лиса – лисий)
Nemenia sa
-
mäkké spoluhlásky (okrem c), napr.: sleď – sledí, medveď – medvedí; labuť – labutí; jeleň – jelení, kaňa – kaní, laň – laní, hlucháň – hluchání; motýľ – motýlí, hýľ – hýlí; papagáj – papagájí, nevädza – nevädzí, myš – myší, mrož – mroží;
-
obojaké spoluhlásky, napr.: holub – holubí, jastrab – jastrabí, sob – sobí, drop – dropí; cap – capí; lama – lamí; žeriav – žeriaví; kolibiar – kolibiarí; osa – osí, pštros – pštrosí; medúza – medúzí, vyza – vyzí; hmyz – hmyzí.
Ak pri skloňovaní podstatného mena vypadáva e/o (krkavec – krkavca), vypadáva aj pri tvorení zvieracieho prídavného mena, napr.: krkavec – krkavčí. Keby malo dôjsť k zdvojeniu (škrečok – škrečka), jedna spoluhláska sa vynecháva, napr.: škrečok – škrečí, starší tvar bol škreččí.
V kmeni sa dĺžka neskracuje, ale v predpone niekedy áno, napr.: slimák – slimačí. Niektoré zvieracie prídavné mená majú dva tvary, napr.: pavúk – pavúčí, pavučí. Tvar „pavúči“, ktorý sa niekedy používa, je nesprávny.
Sem patrí aj zriedkavá prípona ací. Spoluhlásky pred ňou alternujú rovnako ako pred príponou í, napr.: blcha – blšací, mucha – mušací.
Mäkké a obojaké spoluhlásky nealternujú, napr.: medveď – medveďací, teľa – teľací, knieža – kniežací (je to výnimka, lebo je odvodené z osobného podstatného mena); rybací – rybací, žaba – žabací, hus – husací, prasa – prasací.
Skupina spoluhlások s k na konci sa mení takto: kačka – kačací, líška – lišací, mačka – mačací; nepravidelný tvar: sliepka – slepačí.
Ako vidíme, dĺžka v kmeni sa pred príponou ací skracuje.
Iná samohláska v prípone než a sa mení na a, napr.: škrečok – škrečací.
V súčasnom jazyku zvieracie prídavné mená nevyjadrujú privlastňovanie, teda neodpovedajú na otázky čí, čia, čie, ale odpovedajú na otázky aký, aká, aké, napr.: aký trus? – kozí trus, aká srsť? – kozia srsť, aké mlieko? – kozie mlieko. Vzťah medzi podstatným menom koza a zvieracím prídavným menom kozí je taký istý ako vzťah medzi podstatným menom lipa a prídavným menom lipový: lipový kvet, lipová haluz, lipové drevo. Možno ich rovnako opísať výrazom „pochádzajúci z kozy, súvisiaci s kozou“, „pochádzajúci z lipy, súvisiaci s lipou“.
Inak povedané, genitív hlava psa a privlastňovacie prídavné meno „psova hlava“ hovoria o hlave konkrétneho, definovaného psa, kým zvieracie prídavné meno psia hlava hovorí o hlave psa vo všeobecnosti, o hlave akéhokoľvek psa.
Ale prídavné meno Boží/boží má niekedy funkciu individuálneho privlastňovania, napr.: Boží hrob, Matka Božia.
Сильно рекомендуем, чтобы Вы формы этого типа прилагательных проверяли в словаре перед тем, как использовать их.
Автор: Peter Hukel
Источники: Morfológia slovenského jazyka 1966, Slovenské slovníky SAV, sme.sk