Podľa tvrdého vzoru pekný sa skloňuje najväčšia skupina slovenských prídavných mien. Sú to prídavné mená zakončené v nominatíve jednotného čísla mužského rodu na príponu ‑ý/y, pred ktorou teda musí stáť tvrdá alebo obojaká spoluhláska (g, h, ch, k, d, t, n, l; b, f, m, p, r, s, v, z):

• domáce prídavné mená, napr.: dlhý, plachý, veľký, tvrdý, istý, hlasný, zlý; slabý, strmý, tupý, ostrý, bosý, dravý, drzý;

• prídavné mená cudzieho pôvodu, napr.: bordový, efektívny, fajný, inštinktívny, komický, matný, sentimentálny, vulgárny.

Skloňujú sa podľa neho aj:

• spodstatnené prídavné mená, napr.: desiata, hostinský, hradská, chyžná, pocestný;

• vlastné osobné mená, ktoré pochádzajú z prídavných mien, napr.: Čierny, Jesenský, Krčméryová, Nová, Podhradský, Tajovský, Stránský;

• vlastné zemepisné mená, ktoré pochádzajú z prídavných mien: Dlhá, Dubová, Jarabá, Očová, Ostrý, Východná;

• slovanské osobné a zemepisné mená, ktoré pochádzajú z prídavných mien a majú tvrdú koncovku s -y, -i, -yj, -oj, -ki, -ski, -cki, -ski, -kij, -skij, -ckij, napr.: Kiparsky (Kiparského), Suchi (Suchého), Zábogatyj (Zábogatého), Tolstoj (Tolstého), Milewski (Milewského), Taszycki (Taszyckého), Gorkij (Gorkého), Majakovskij (Majakovského); Vysokoje (Vysokého), Gorodskoje (Gorodského);

• zámená, ktoré majú v N mužského rodu zakončenie prídavných mien, napr.: aký, taký, dajaký, ktorý, každý;

• číslovky, ktoré majú v N mužského rodu zakončenie prídavných mien, napr: prvý, druhý, (ale tretí!), štvrtý, piaty, stý, niekoľký, jednaký, dvojnásobný, mnohý, viacerí (žiaci);

• trpné príčastie: brúsený, písaný, utretý, volaný.

V slovenčine prídavné mená nemôžu mať koncovku ‑ój/‑oj (okrem cudzích slovanských vlastných mien): chorý človek – „chorój/choroj človek“.

Rovnako neexistuje typ prídavných mien zakončený v nominatíve jednotného čísla mužského rodu na ‑ní: letný deň – „letní deň“; mäkké formy teda nemôžu vznikať ani v ženskom a strednom rode: letná búrka – „letňá búrka“, letné počasie– „letňé počasie“. Ale nominatív množného čísla osobného rodu má tvar letní, ktorý sa však vyslovuje tvrdo. (Pozri aj ďalej.)

V jednotnom čísle nemôže mať nominatív mužského rodu koncovku ‑j, v ženskom ‑ja a v strednom ‑oje: pekný muž– „peknyj muž“, pekná žena – „peknaja žena“, pekné dievča – „peknoje dievča“.

Nominatív množného čísla nemôže mať koncovku ‑ý/‑y: pekní muži, pekné kone, pekné stromy; pekné ženy; pekné dievčatá – „pekný muži, pekný kone, pekný stromy, pekný ženy, pekný dievčatá“.

Vzor má dlhé koncovky, ale dôsledne sa v ňom uplatňuje rytmický zákon a koncovky sa pred dlhými hláskami skracujú, napr.: pekný kvet – krásny kvet, pekná žena – krásna žena, pekné dievča – krásne dievča; pekní muži – krásni muži, pekné ženy – krásne ženy.

V (cudzích) vlastných menách môže dôjsť k porušenie rytmického krátenia, napr.: Stránský, ale pri skloňovaní sa už uplatňuje rytmický zákon: Stránskeho.

V súčasnej slovenčine sa už nerozlišuje prísudkové a prívlastkové prídavné meno, napr.: Он красив. — Он красивый мужчина., ale po slovensky: Je pekný. — Je to pekný muž. Existuje niekoľko zriedkavých výnimiek, napr.: Nie je vinný/vinen., To ti žiadny/žiaden človek neuverí.

V základe sa pri výslovnosti uplatňujú pravidlá de, te, ne, le, di, ti, ni, li, napr.: divý [ďivý], tesný [ťesný], nemý [ňemý], letný [ľetný].

Prípony de/dé, te/té, ne/né, le/lé sa vyslovujú tvrdo (dé, té, né, lé sa aj tak vždy vyslovujú tvrdo), napr.: hnedej [hňedej – „hňeďej“] farby, krásneho [krásneho – „krásňeho“] koňa, peknému [peknému „pekňému“] mužovi, svetlej [svetlej – „svetľej“] ulice.

Nominatív množného čísla osobného rodu sa končí na ‑í/‑i, ale ani ‑dí/‑di, ‑tí/‑ti, ‑ní/‑ni, ‑lí/‑li sa nemäkčí; pozri článok o de, te, ne, le; di, ti, ni, li.

Skloňovanie (uvádzame aj príklad na príd. meno s rytmickým krátením)

osobný rod jednotné číslo

pekný/krásny muž
do pekného/krásneho muža
k peknému/krásnemu mužovi
na pekného/krásneho muža
o peknom/krásnom mužovi
s pekným/krásnym mužom

osobný rod množné číslo

pekní/krásni muži
do pekných/krásnych mužov
k pekným/krásnym mužom
na pekných/krásnych mužov
o pekných/krásnych mužoch
s peknými/krásnymi mužmi 

životný rod, jednotné číslo

pekný/krásny medveď
do pekného/krásneho medveďa
k peknému/krásnemu medveďovi
na pekného/krásneho medveďa
o peknom/krásnom medveďovi
s pekným/krásnym medveďom

životný rod, množné číslo

pekné/krásne medvede
do pekných/krásnych medveďov
k pekným/krásnym medveďom
na pekné/krásne medvede
o pekných/krásnych medveďoch
s peknými/krásnymi medveďmi

neživotný rod, jednotné číslo

pekný/krásny stôl
do pekného/krásneho stola
k peknému/krásnemu stolu
na pekný/krásny stôl
o peknom/krásnom stole
s pekným/krásnym stolom

neživotný rod, množné číslo

pekné/krásne stoly
do pekných/krásnych stolov
k pekným/krásnym stolom
na pekné/krásne stoly
o pekných/krásnych stoloch
s peknými/krásnymi stolmi

ženský rod, jednotné číslo

pekná/krásna žena
do peknej/krásnej ženy
k peknej/krásnej žene
na peknú/krásnu ženu
o peknej/krásnej žene
s peknou/krásnou ženou

ženský rod, množné číslo

pekné/krásne ženy
do pekných/krásnych žien
k pekným/krásnym ženám
na pekné/krásne ženy
o pekných/krásnych ženách
s peknými/krásnymi ženami

stredný rod, jednotné číslo
pekné/krásne mesto
do pekného/krásneho mesta
k peknému/krásnemu mestu
na pekné/krásne mesto
o peknom/krásnom meste
s pekným/krásnym mestom

stredný rod, množné číslo

pekné/krásne mestá
do pekných/krásnych miest
k pekným/krásnym mestám
na pekné/krásne mestá
o pekných/krásnych mestách
s peknými/krásnymi mestami

Zdroje: Morfológia slovenského jazyka 1966, Wikipédia

Autor: Peter Hukel