Schopnosť rozmýšľať a hovoriť odlišuje človeka od ostatných živých bytostí. Ľudská reč vznikla vtedy, keď sa ľudia začali združovať a vznikla potreba dorozumieť sa.
Jazyk je najdokonalejší prostriedok dorozumievania. Jazykom môžeme presne formulovať to, čo si myslíme a cítime. Pozrieme sa na základné udalosti z histórie vzniku a rozvoja slovenčiny ako samostatného národného jazyka Slovákov.
Slovania prišli na územie súčasného Slovenska zo svojej pravlasti medzi riekami Dneprom a Vislou v 5. storočí. Používali jazyk, ktorý sa nazýva praslovančina.
V 8.-10. storočí sa praslovančina rozdelila na západoslovanské, východoslovanské a južnoslovanské jazyky. Väčšina z nich sa používala len v ústnej podobe a dodnes žijú ako nárečia.
863 rok – bratia Konštantín (Cyril) a Metod priniesli staroslovenčinu. Je to pôvodom južnoslovanský jazyk, ktorého základom bolo nárečie macedónskych Slovanov z okolia Solúna.
Konštantín a Metod zostavili prvý slovanský spisovný jazyk a tiež písmo nazývané hlaholika. Vznikla z malých písmen gréckej abecedy. Písmo neskôr zjednodušili ich žiaci a nazvali ho po svojom učiteľovi cyrilikou (za základ si zobrali veľké písmená gréckej abecedy, napríklad v ruštine, ukrajinčine a bulharčine sa používa dodnes).
Po rozpade Veľkej Moravy (10. stor.) nastali nepriaznivé podmienky na vývin jazyka. Vznikal ranofeudálny uhorský štát, do ktorého sa postupne začleňovalo aj územie Slovenska. Ako jazyk písomností sa začala používať latinčina. Hovoreným jazykom Slovákov boli miestne nárečia.
V 15. storočí prenikla na územie Slovenska čeština. Písalo sa po latinsky a po česky, ale hovorilo sa domácim slovenským jazykom. V ňom vznikla aj ľudová slovesnosť.
Od polovice 18. storočia sa stretávame s pokusmi kodifikovať spisovnú slovenčinu.
1787 – Bernolákov pokus o uzákonenie spisovnej slovenčiny, ktorá vychádzala z kultúrnej západoslovenčiny (jazyk vzdelancov na Trnavskej univerzite). Potrebu spisovného jazyka zdôvodnil Anton Bernolák v diele Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách a Grammatica slavica, kde opísal gramatický systém slovenčiny. V takejto slovenčine písal významný slovenský básnik Ján Hollý (Svätopluk, Cyrilo-Metodiáda, Selanky).
1843 – Ľudovít Štúr uzákoňuje spisovnú slovenčinu na základe spoločných prvkov stredoslovenských nárečí. Nadviazal v pravopise na bernolákovskú tradíciu (píš ako počuješ – pravopis podľa výslovnosti). Ľ. Štúr kodifikoval spisovnú slovenčinu vo svojom diele Náuka reči slovenskej (kniha gramatických pravidiel, 1846). Dôvody kodifikácie vysvetlil v práci Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí.
Pôvodná štúrovská kodifikácia prešla neskôr rôznymi úpravami.
1852 – Martin Hattala a M.M. Hodža vydávajú Krátku mluvnicu slovenskú, ktorá upravuje štúrovský pravopis do tej podoby, v ktorej sa v podstatných rysoch používa dodnes – začalo sa písať y, ý, ä, ľ.
1902 – Samo Czambel ďalej upravuje pravopis a vydáva Rukoväť spisovnej reči slovenskej.
1931 – vychádzajú prvé Pravidlá slovenského pravopisu.
1953 – nové vydanie Pravidiel slovenského pravopisu – pravopisná reforma, ktorá sa snažila priblížiť pravopis výslovnosti a tým upevniť spisovnú výslovnosť.
Zásluhu na šírení a rozvoji spisovnej slovenčiny mala Matica slovenská (1863 ‒ 1875, znovu otvorená v roku 1919) vydávaním a šírením kníh a časopisov a prvé slovenské gymnáziá – Martin, Kláštor pod Znievom, Revúca.
Zdroj: Slovenský jazyk a testy, Renáta Somorová, Anna Kročita, 2010.